
O tom, ako som cestovala úplne prvýkrát sama
10 rokov späť, ale akoby to bolo včera
Aby som mohla rozpovedať svoj príbeh o tom, ako som sa prvýkrát vybrala na vandrovku do sveta, musím sa vrátiť presne o 10 rokov naspäť! (rozumej cítim sa staro).
.

.
Pôvodne som však cestovať sama vôbec nemala. Chodila som na hotelovú akadémiu, a veľkou vecou vtedy bolo cez letné prázdniny vycestovať na prax do zahraničia, tak som sa jej samozrejme chytila aj ja. Pripravovala som sa na cestu na Krétu s ďalšími spolužiakmi, kým mi asi dva týždne pred odchodom nezavolali zo školy, že napriek tomu, že ma celú dobu ubezpečovali v tom, že budem môcť vycestovať, tak to už neplatí a ak chcem, tak môžem vycestovať úplne sama „len“ na Cyprus, ktorý povoľoval to, že by som mohla pracovať aj v tom prípade, že dospelosť dovŕšim počas samotného pobytu. A tak – som sa nakoniec v 17-tich predsa len vybrala pracovať do zahraničia.
.
.
Rozcvičku hneď na začiatku cesty som absolvovala vďaka prezieravosti mojej sestry, ktorá kontrolovala správnosť môjho zbalenia po ceste na stanicu.
„Mobil máš?“
„Mám“
„A pas?“
„Pas?“
Pichalo ma v boku, nemohla som sa nadýchnuť, ale nakoniec som na ten autobus s pasom v ruke, ktorý som pokojne nechala v kopírke, dobehla späť, a mohlo sa vyraziť.
.
.
Pochádzam z malého mestečka na východe, a preto bolo pre mňa ohromné vidieť vôbec Bratislavu, nieto ešte Viedeň (aj keď len z autobusu), nieto ešte Cyprus, ale nepredbiehajme.
.

.
Tak som tam stála, na (vtedy pre mňa) obrovskom viedenskom letisku, netušiac, kam mám vôbec ísť, s chabými pokynmi od sprostredkovacej agentúry. Slová terminál či meetpoint mi vtedy zneli ako nejaké exoticky znejúce jedlá, a tak som si jednoducho sadla na najbližšiu lavičku a čakala. Keďže som mala do odletu kopec času a pri sebe notebook, prihlásila som sa na pokec (na moju obranu som v tom čase mala na facebooku asi dvoch priateľov), no a ani som nevedela, ako dobre som urobila. Vďaka tomu sa mi totižto prihovorili Slováci – ďalší študenti chystajúci sa na prax aj s rodičmi, od ktorých som nenápadne zisťovala ďalší postup na letisku, keďže som sama nemala ani šajnu, kam ísť, aj keď som sa samozrejme tvárila, že to viem.
.

.
No a tak nejako som sa dostala do správneho lietadla, s letenkou hneď v prvom rade, vedľa veľmi hyperaktívneho Maďara, ktorý ma celú dobu presviedčal, že keď letím prvý raz, tak sa musím predsa báť, a preto ho mám prirodzene držať za ruku 😂. Odvtedy som nikdy výrečnejšieho, aktívnejšieho, hlučnejšieho ani smiešnejšieho spolusediaceho v lietadle nikdy nemala.
..
Na Cypre som strávila štyri mesiace ako čašníčka za plat, ktorý by dnes bol na zasmiatie, ale vtedy, pre študentku strednej školy, bol hotovým pokladom. Prežila som naozaj všeličo – od námahy, cez zlosť na arogantných vedúcich, únavu z 20-hodinovej zmeny, po zdesenie zo švábov, ktoré boli naozaj všade, ale aj krásne chvíle plné smiechu s priateľmi, ktorých som tam spoznala, oddych na tyrkysových plážach, pohodičku občas prerušovanú mojimi tragikomickými pokusmi uspieť v karaoke.
.
Toto všetko bolo nutné každý deň prestrieť a pripraviť…
.
.
… s výhľadom na oddychujúcich hotelových hostí…
.
.
…občas toho bolo už naozaj priveľa.
.
.
Keď sa nepracovalo, robilo sa obvykle toto:
.
.
alebo toto:
.

.
Domov som napokon prišla s predtým nevídanými zásobami na účte a tiež v tukoch, ale aj so spomienkami na udalosti, ktoré akoby sa stali včera. A s vďačnosťou za to, že už nemusím striehnuť na každý kút, či sa z neho náhodou nezjaví nejaký šváb.
.


.
Aká bola tvoja prvá skúsenosť s cestovaním (osamote)? 🙂

