O tom, ako som cestovala úplne prvýkrát sama

10 rokov späť, ale akoby to bolo včera

Aby som mohla rozpovedať svoj príbeh o tom, ako som sa prvýkrát vybrala na vandrovku do sveta, musím sa vrátiť presne o 10 rokov naspäť! (rozumej cítim sa staro).

.

.

Pôvodne som však cestovať sama vôbec nemala. Chodila som na hotelovú akadémiu, a veľkou vecou vtedy bolo cez letné prázdniny vycestovať na prax do zahraničia, tak som sa jej samozrejme chytila aj ja. Pripravovala som sa na cestu na Krétu s ďalšími spolužiakmi, kým mi asi dva týždne pred odchodom nezavolali zo školy, že napriek tomu, že ma celú dobu ubezpečovali v tom, že budem môcť vycestovať, tak to už neplatí a ak chcem, tak môžem vycestovať úplne sama „len“ na Cyprus, ktorý povoľoval to, že by som mohla pracovať aj v tom prípade, že dospelosť dovŕšim počas samotného pobytu. A tak – som sa nakoniec v 17-tich predsa len vybrala pracovať do zahraničia.

.

.

Rozcvičku hneď na začiatku cesty som absolvovala vďaka prezieravosti mojej sestry, ktorá kontrolovala správnosť môjho zbalenia po ceste na stanicu.

„Mobil máš?“
„Mám“
„A pas?“
„Pas?“

Pichalo ma v boku, nemohla som sa nadýchnuť, ale nakoniec som na ten autobus s pasom v ruke, ktorý som pokojne nechala v kopírke, dobehla späť, a mohlo sa vyraziť.

.

.
Pochádzam z malého mestečka na východe, a preto bolo pre mňa ohromné vidieť vôbec Bratislavu, nieto ešte Viedeň (aj keď len z autobusu), nieto ešte Cyprus, ale nepredbiehajme.

.

 

.

Tak som tam stála, na (vtedy pre mňa) obrovskom viedenskom letisku, netušiac, kam mám vôbec ísť, s chabými pokynmi od sprostredkovacej agentúry. Slová terminál či meetpoint mi vtedy zneli ako nejaké exoticky znejúce jedlá, a tak som si jednoducho sadla na najbližšiu lavičku a čakala. Keďže som mala do odletu kopec času a pri sebe notebook, prihlásila som sa na pokec (na moju obranu som v tom čase mala na facebooku asi dvoch priateľov), no a ani som nevedela, ako dobre som urobila. Vďaka tomu sa mi totižto prihovorili Slováci – ďalší študenti chystajúci sa na prax aj s rodičmi, od ktorých som nenápadne zisťovala ďalší postup na letisku, keďže som sama nemala ani šajnu, kam ísť, aj keď som sa samozrejme tvárila, že to viem.

.

.
No a tak nejako som sa dostala do správneho lietadla, s letenkou hneď v prvom rade, vedľa veľmi hyperaktívneho Maďara, ktorý ma celú dobu presviedčal, že keď letím prvý raz, tak sa musím predsa báť, a preto ho mám prirodzene držať za ruku 😂. Odvtedy som nikdy výrečnejšieho, aktívnejšieho, hlučnejšieho ani smiešnejšieho spolusediaceho v lietadle nikdy nemala. 

.
.
Na Cypre som strávila štyri mesiace ako čašníčka za plat, ktorý by dnes bol na zasmiatie, ale vtedy, pre študentku strednej školy, bol hotovým pokladom. Prežila som naozaj všeličo – od námahy, cez zlosť na arogantných vedúcich, únavu z 20-hodinovej zmeny, po zdesenie zo švábov, ktoré boli naozaj všade, ale aj krásne chvíle plné smiechu s priateľmi, ktorých som tam spoznala, oddych na tyrkysových plážach, pohodičku občas prerušovanú mojimi tragikomickými pokusmi uspieť v karaoke.

.

Toto všetko bolo nutné každý deň prestrieť a pripraviť…

.

.

… s výhľadom na oddychujúcich hotelových hostí…

.

.

…občas toho bolo už naozaj priveľa.

.

.

Keď sa nepracovalo, robilo sa obvykle toto:

.

.

alebo toto:

.

.

Domov som napokon prišla s predtým nevídanými zásobami na účte a tiež v tukoch, ale aj so spomienkami na udalosti, ktoré akoby sa stali včera. A s vďačnosťou za to, že už nemusím striehnuť na každý kút, či sa z neho náhodou nezjaví nejaký šváb.

.

.

Aká bola tvoja prvá skúsenosť s cestovaním (osamote)? 🙂